Stratené listy

Autor: Miloslav Bartos | 8.11.2012 o 18:45 | (upravené 8.11.2012 o 20:59) Karma článku: 4,68 | Prečítané:  328x

Vymyslené príbehy často vo mne vzbudia áno-takto-nejako-sa-to-mohlo-odohrať-pocit. Život je iný. Často servíruje príbehy, ktoré pôsobia nereálne. Tu a tam si želám, aby boli radšej vymyslené. Cudzie. Tento príbeh je cudzí a aj môj, niekde na rozhraní.

1.JPG

Možno si ešte pamätáš. Sedem mesiacov, každý deň som čakal - na tvoje slová, poskladané do viet – ako to dokážeš len ty. S príchuťou samoty tvojho vesmíru. Na tvoje otázniky, ako ich ticho kričíš, jeden za druhým, aby aspoň im nebolo smutno.

 

2.JPG

Ty si tiež čakala. Každý deň odchádzala od poštovej schránky bez úsmevu. Nikomu si nepovedala, že niečo očakávaš. Sklamane si triedila, všetko nepodstatné. Čakala by si na moje slová celý život?

7.JPG

Myslel som si, že to len čas; netušil som, že padli do nesprávnej schránky, cez nesprávne oči, do nesprávnej duše. Ešte si spomínam, čo som ti písal, ty si sa na to nikdy nepýtala, len si bola šťastná, že ťa tých pár slov „čo je s tebou? kde si?” našlo. Dávno sme sa stratili v priestore, našťastie sme sa opäť našli v čase. Boli tvoje slová.

3.JPG

Stratili sa iné, o tom, ako sme sa nasťahovali do tohto domu. V rohu zaprášeneho podkrovia, pod malým oknom, rozhádzaná veža z kníh a ja som netušil o čom sú, komu patria a či mám vôbec právo v nich listovať.  Prelistoval som prvú, už ani neviem o čom bola, na jej konci pohľadnica.c.jpg V každej knihe sa skrýval list, ďalšie pohľadnice. Každá bola z iného mesta, pre toho istého človeka. Nemal som tie správne oči, správnu dušu, ani právo ich čítať. Len som si povedal, že je to rozhádzaná veža stratených listov, chránená cudzími knihami a odložil ich neprečítané späť.

 

9.JPG

Písal som ti, ako na jeseň, o tri roky neskoršie, klopal na okno muž s otáznikmi v očiach. Pýtal sa „kto som“, „ako dlho tu žijem“ a ja som videl, že ho odpovede nezaujímajú; len očakával otázky, na ktoré by mohol sám odpovedať. Dávno všetko premyslel a tak vedel, že to, čo chce povedať, sa ma podľa mňa nebude týkať.

 

4.JPG

 

Tým aj začal, že ak, tak to chce povedať mne. Lebo žijem v tomto dome a preto prišiel práve sem, zaklopať, nevediac kto otvorí. Že nech si to vypočujem, večer, tam a tam, ak chcem. Tí, ktorých by sa to týkalo, v tomto dome už nežijú. Nežijú už v žiadnom dome.

6.JPG

Sedel oproti mne, medzi nami zožltnuté fotografie a vedľa nich ruky plné neistoty. Všetko, čo mi dve hodiny rozprával, som ti vtedy písal čerstvo, z pamäti, ako by ti to napísal on. Pri prvej fotografii spomínal na svojho otca, tak ako pri všetkých ostatných. Ako často rozprával o žene, ktorá sa vydala v tom čase, keď jej chcel povedať slová, ktoré jej už nikdy nepovedal. Ako strávili spolu detstvo, posiate zážitkami, o ktorých vedela len ona a on. Vždy, keď bol veľmi zamyslený, mlčal – kto ho poznal, vedel a tiež mlčal.

5.JPG

V tom okamihu ako položil na stôl šedú krabicu, ľudia okolo si nevšimli, ako ich šum v našich ušiach stíchol. So slovami „...zober ju so sebou, tak si to želal“ mi podal ruku. Viacej som ho nevidel. Všetko bolo povedané.

V podkroví,  vkladajúc listy a.jpga pohľadnice z kníh, k iným listom f.jpga iným pohľadniciam zo šedej krabice, som už vedel, že tá žena žila v tomto dome. S iným mužom. Že raz bude všetko spolu. Tak ako má byť.

 

 

10.JPG

Chcel som, aby sa tento list druhýkrát nestratil.
(Nech sa strácajú už len tie v lese.)

~×××~

e.jpgc.jpgb.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?