Pizza taxi

Autor: Miloslav Bartos | 28.9.2012 o 13:13 | (upravené 28.9.2012 o 15:30) Karma článku: 8,63 | Prečítané:  1387x

Dedo mi hovoril „Never farárom a never ľuďom, ktorí odmietnú deci pálenky. No najväčší pozor (v tomto momente vždy zdvihol ukazovák a obočie) si dávaj na farárov, ktorí nepijú vôbec." Môj kamarát ešte nebol farárom a za tuhé považuje len deväťdesiatšesť-percentný špiritus. Nemal som na výber, proste som si ho musel obľúbiť.

Kto ho nepozná, ten si možno pomyslí "áh, aké taľafatky nám tu budeš rozprávať?". Môjmu životu by chýbal kus šmrncu, ak by mi ho on nespestroval. Stručne: som hrdý, že mám G. za kamaráta a G. by bol určite hrdý na mňa, kebyže tuší, ako pekne o ňom píšem. Už viete ako sa volá. Skrátene Gé. Aj ako Génius. Hovorí sa, v jednoduchosti je genialita.

Už je tomu pekných pár rokov, ešte niekedy v minulom storočí. Typická oslava u kolegu, z kategórie: zavolám-kopec-známych-ktorí-sa-navzájom-nepoznajú a aby im nebolo smutno: slané tyčinky, pivo a hudba. Pri pesničke od Depeche Mode vyzvedá mne-ešte-neznámy G. „čo znamená enjoy the silence?". Po preklade len zatrpknuto dodal „to mi je nejaké moc filozofické". Tak sme sa dali do reči. On, že sa vyzná v počítačoch a ja, že to je fajn. On, že má skúsenosti, veď to by bol už jeho desiaty job. Ja, že to je fajn. On, že kedy? Ja že, príď sa predstaviť šéfovi. On? Dobre, fajn.

Prvá služobná cesta, v Mníchove na letisku, taký colný buldog za okienkom (pravdepodobne iritovaný divným párikom, M. - to ako ja - v saku, G. potetované ruky, trčiace z bieleho trička) „a vy odkiaľ idete?". G. nechápajúc „z lietadla, veď sme na letisku, né?!". Buldog nás zdržal, no cestou späť som ľutoval, že nie dlhšie. Služobka bola poriadna fiaskovka. Nepriehliadnuteľné, že to nie je len jeho desiaty job, ale aj povolanie. Druhá služobná už nebola - G. bol možno majster v predávaní (alebo prenášaní) počítačov, šéf svoje chýbajúce nadšenie odôvodnil slovami "nepotrebujem nosičov klavírov; chcem počuť klavírny koncert" a to bol koniec kariéry môjho kamoša.

Jedenáste povolanie. G. začal rozvážať benzín, vodičský ešte z vojenčiny. Po nehode, o ktorej som sa dočítal z novín a zistení, že ten vodičský na také zbožie nestačil, prišlo povolanie dvanáste a trináste. Len on vie koľko ich bolo.

Pred týždňom, pri poldecáku pálenky mi jeho oči, žiariace konečne-som-našiel-to-čo-som-hľadal-dúhou (a tak trošku aj od pálenky), rozprávali: „otváram putiku, dnes ráno bola druhá kontrola, veď vieš, ten zákon*, nad 50m² to musí mať extra priestor pre fajčiarov, chcel som, aby bola celá fajčiarska. Tak som včera v strede miestnosti postavil zo sadrokartónu stĺp a hovorím im: veď si to tu zmerajte, má to len 48m². A vieš čo? Oni mi to zožrali." Minulosť ma naučila o jeho plánoch pochybovať, ale čert to ber, možno našiel naozaj to pravé. Neviem.

Jediné čo viem je, že si na naše stretnutia beriem presne toľko penazí, koľko zvládneme prepiť. Žiadne plastické karty. G. nikdy nepovie dosť, čomu rozumiem. Nezvykne mať pri sebe peniaze. Aj tomu rozumiem. Aspoň to vždy pekne, profylakticky, ovýhovorkuje. Asi si ešte pamätá, že mi niečo dlží.

Pred podnikom už cítime zmenu v gravitácii, no G. sa nikdy nevzdáva:

G.: "Poď do mojej putiky, ukážem ti ten stĺp, niečo ešte popijeme, veď sme sa už dlho nevideli."
Ja (po prekutraní všetkých vreciek): "Mám už len 15 eurónov, to nám na taxík stačiť nebude."
G.: "Čo blázniš? Nepoznáš pizza taxi?"
Ja (nechápavo): "To je čo?"
G.: "Poď, tu je tá pizzéria, kám sme chodievali, zavolám tam a objednám nám pizzu na adresu mojej putiky."
G. (objednáva telefonicky pizzu, ťahajúc ma pred pizzériu)
G.: "Tu teraz počkáme."

Za dvadsať minút vychádza z pizzérie Ind (odhadujem), s papierovým kartónom v ruke.  G. mu pár krát vysvetluje to isté. Určite boli v hre tri faktory: jazyková bariéra zo strany pána s kartónom v ruke, jazyková bariéra zo strany G., s pálenkou v krvi a niekde medzi tým to neobvyklé prianie, aby odviezol nie len tú pizzu, ale aj nás.

Sedíme v nedokončenej miestnosti, G. hltá pizzu a rozpráva a rozpráva... vnímam už len myšlienku, ktorá sa celá unavená ku mne prikotúlala: tento človek žije sto životov.

So slovami "Pizza taxi nie je nič moc...".

G.: "Prečo?"
Ja: "Veď je polnoc! Domov by som sa tak nedostal."
G.: "Ah áno!"

...odchádzam. Do sveta, kde nie je všetko také rýchle a zároveň závideniahodne "jednoduché". Na to mám G.


* rakúsky zákon
P.S.: Ak niekto našiel gramatické chyby, môže si ich buď nechať alebo ich dať do diskusie - veľmi rád sa poučím. 8^)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?