Nikto nevie kde som. Len ja. Samozrejme až na pár ľudí okolo mňa, ktorí nepochybujú o tom, že som to ja. Len im to je jedno, lebo sa nepoznáme a ešte k tomu všetkému mám presne tú istú, absolútne nenápadnú, aj-ja-mám-niekam-namierené-a-dúfam-že-tam-čoskoro-budem-tvár. Nikto nevie kam idem. Tento krát ani ja sám.

Trošku znechutený z telefonátu, márne sa pokúšajúc vysvetliť, že je to svätá pravda, ...že áno, viem kde som (Westbahnhof, Viedeň) ...že áno, pocestujem vlakom a nie, neviem kde vystúpim... si sadám do vlaku. Smer, konečná Villach.

Prvá sekunda môjho 24-hodín-nepovedať-ani-jedno-slovo-plánu. Priznávam, len krátka verzia môjho nepovedať-jeden-rok-ani-jedno-slovo-sna. No lepšie ako nič.

Lúšťiac názvy staníc v pohodenom letáku rozmýsľam nad mojím posledným gestom. Koľko som jedným kývnutím hlavou toho nakecal:  "Áno, milá slečna, je tu voľné. Viete, toto kupé má šesť miest. Sedím tu sám, stačí mi jedno, maximálne dve (pre tašku s fotonáradím). Vôbec mi nevadí, keď tu nebudem sám, len som hanblivý, nebudem dotieravý - inak by som niečo povedal a nekýval hlavou ako psík, vieš?... ufff, a tak ďalej." Vidím, že mlčaním vznikajú pekné dialógy. I keď ona na túto sériu milých viet vôbec nereagovala. Dobre, že som ich nevyslovil.

Tento vlak sa nešuchtá. Len čo je pravda. Hm, kde výstúpiť? Niekde, kde som ešte nebol, niekde, kde je pekne. Ešte-že sú všetky mestá mimo Viedne (až na Viedeň samotnú, sa rozumie) - aspoň je nepravdepodobné, že vystúpim pred domom, alebo na mieste, kde som už bol.

Zhypnotizovaný meniacim sa kolajnice-stĺp-stĺp-semafór-stĺp-stanica-len-chvíľku-stĺp-obrazom mám chuť na zmenu. Už len 20 hodín mlčania - tie môžem zažiť aj inde. 4362 obyvateľov - študujem mobilom ďalší stop. Bad Gastein. To bude asi pekné mestečko. Zašijem sa tam. Zvyšok dňa. A celú noc.

Po výstupení bola moja prvá myšlienka:
"Áno, som v cieli. Tu som ešte nebol."

"A nie len ja nie, dlho tu už nikto nebol."

Vybral som sa za šplechto-šumom a našiel...

Vodopád. Fascinoval ma menej
ako fakt, že tečie priamo cez centrum.

Hľadal som jeho koniec -
a našiel, je 200 metrov dlhý.

Obzerajúc sa po hoteloch... som si predstavoval
ako si bez slova nájsť ubytovanie:

Vymyslel som dve verzie - dám recepčnej lístok do ruky s textom:

1. "úprimným" - "Povedal som si, že 24 hodín nepoviem ani jedno slovo. Máte voľnú izbu na jednu noc? Inak som vcelku v poriadku, ak máte pochybnosti. Ďakujem."

2. "prepadovým" - "IZBU!"

Rozhodol som sa byť celú noc v meste.
A išiel hneď na miesto, kde sa dá krásne mlčať.

...a len sa...

...mlčky...

...obzeral...

...a tešil, že nikto nevie kde som...

Okrem mňa.

Sledoval fontánu... ako sa v nej odrážajú budovy.
A vodopád.

A našiel nahú ženu. Mlčiacu. Ako ja.

A tak som s ňou (vo fotoaparáte) chodil po mestečku...

...celý deň.

Noc pomaly obliala ulice...

...a ja som chodil na tie isté miesta ako cez deň.

K polnočnému vodopádu...
ako-keby som tu už žil tisíc rokov.

A skoro ráno sa s Bad Gastein rozlúčil.

A bez slov odišiel.

Ďakujem za pozornosť môjho 99. článku, presne 6 mesiacov po založení blogu.

8^)