A tak sme sa v škole báli

Autor: Miloslav Bartos | 6.6.2012 o 17:17 | (upravené 6.6.2012 o 19:35) Karma článku: 9,43 | Prečítané:  700x

Navštevoval som gymnázium, ktorého som nebol žiakom. S kamošmi, ktorí neboli mojimi spolužiakmi a počas hodín, keď väčšina zamestnancov spala. Nie, nekradli sme glóbusy, kostry a ani kriedy. Mali sme na to vcelku detské dôvody. Chceli sme sa báť.

Vznik tejto spomienky rozbehla basketbalová lopta, ktorá putovala z bodu A (školský dvor, navštevovaný aj cez víkendy) do bodu B (zamknuté gymnázium). Niekde medzi A a B sa odohralo zopár zúfalých pohľadov - za zvuku štrngajúceho skla.

Mladé uchá, akými sme vtedy boli; no mali sme priame myslenie. Gympel otvoriť. Nájsť miestnosť. Zobrať loptu a pokračovať - okno sa samé rozbilo. Náhoda to chcela, všetky kľúče boli u mňa doma. Jedno krátke, „jednostranné požičanie", nájsť pasujúce kľúč-zámok-páry a lopta je zachránená.

To nás rozbehlo. Čaro nelegálnosti bolo silnejšie ako dobrá výchova nás všetkých dokopy. To čaro nemuselo byť veľké. Najprv sme cez víkendy chodili študovať maturitné tablá, visiace po celej škole. Naše pohľady padali na účesy zo sedemdesiatych rokov. Z tabla na nás často žmurkla nejaká naša tetka, sused, strýko alebo mama.

Kľúče boli cez týždeň nedostupné - niekedy až do 20:00. A tak nás až v noci zdravila busta Jána Amosa Komenského, zo šera na prízemí... ako-keby výstražne pozerajúceho. Kľud Jano, škola hrou... cez deň sa nám až tak nechcelo, v noci sme boli ochotní veľa riskovať, aby sme sa niečo "naučili". Tak čo.

Nič v porovnaní so strachom, ktorý sme hľadali - skrývačka v polnočnej škole sa stala rituálom. Delili sme si kľúče: riaditeľňa mne, zborovňa tebe, telocvičňa tebe, kotolňa mne, ... a tak sme sa rozišli do tmy. Väčšinou rovnakým smerom ako včera večer.

V našich zákonoch lašovania bolo svetlo prísne „zakázané". Riaditeľňu som si nevyberal náhodou, školský rozhlas totiž zakázaný nebol. Keď sa všetci skryli... zabručal som hlbokým „chlapci, vidím vás" - „ci... vidím... idím ... vás... ás... as...", ozývalo sa triedami a záchodmi - platňu som im nepustil. Zábavnejšie bolo hľadanie, zľaknutie a zasmiatie sa.

Raz sme sa náhodou všetci stretli na treťom poschodí, pri umývadle, v miestnosti pred záchodmi - smiali sme sa len chvíľu - v jednom záchode niekto alebo niečo spláchlo. Bežali sme hlava-nehlava, schody nevnímajúc, aj okolo prísneho Ľudovíta Štúra na prvom pochodí, až do kotolne. Cez uhlie sme sa vyštverali na ulicu. Lapali po dychu a uisťovali sa, že žijeme.

Dlhšie sme si mysleli, že tam straší.

O živote sme veľa nevedeli. A to bolo to pekné...

8^)

P.S. I.: Tento príbeh nie je pravdivý, klamal som v jednom bode - do rozhlasu som nepovedal „chlapci", ale „blbci". 8) Dospel som. A rokmi pochopil, že nám len pokazený záchodový rezervoár zahnal srdcia do gatí. Kotolňu zmodernizovali, uhlie nahradil plyn a tým sa zahatal aj prístup cez uhlie do školy, keď sme kľúče nemali. PéeMDéčka ustúpili PéCéčkam. A tie najstaršie tablá medzičasom určite zvesili - aby bolo dosť miesta pre nové.

P.S. II.: A či niekto z nás zapol svetlo? Naše lašovanie inak prepuklo?  A nás chytili?  O tom možno na budúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?