…a lozenie po hromozvode* na miestnom Gymnáziu ma nedochrámalo. Len raz sa vytrhlo zo steny, ale pád zo štyroch metrov som - ako vidíte - prežil. Čo vám budem klamať - lašovanie po streche bolo hodné niekoľkých životov, veď sme sledovali dievčatá - ako cupkajú sem a tam, tam a sem, v telocvični, nič netušiac. A keď začali ony nás sledovať... s "veď my nič"-výrazom nás skok do uhlia len zašpinil. Ľavými rukami sa vo vzduchu proste fajn kormidluje.

Stredná elektrotechnická nepriniesla "uzdravenie" - môj ľavoručne zapojený schodiskový vypínač fungoval presne naopak. Tak som menil "služby" s Tomášom - ty zapojíš pre mňa, ja napíšem test z matiky pre teba. (Zdravím ťa Tomáš! Ako sa darí?)

Maturita.  Pri prezentovaní môjho „zázračného stroja" plného farebných lediek - na učiteľovu, neveriacky položenú „To si urobil tyyy?", hovorím "áno, nie, áno, samozrejme, kto iný...". Nikola Tesla by bol na môjho kamoša hrdý.

Do nejakých "fyzických" prác som sa radšej nehrnul - s vykoľajeným sebavedomím bola aj výmena žiaroviek nebezpečná. „Tak vypni radšej poistky" - šepkalo mi niečo. Tak to klapne. Časom som sám s úsmevom odvrkol „starý Miloš nie je doma a mladý to nespraví". S licenciou na „nemanuálčenie" sa žilo pohodlne a bez mozoľov. Roky sa vystriedali a...

...pred mesiacom, keď som vymenil čerpadlo na umývačke riadu... „a nedal si ho naopak?". V duchu usmievajúc „už zase je to tu!? - vyžarujú tie moje knihy, šachy, básne, až takú ne(prakticko)motornosť?"

Nemali ste ma preúčať na praváka, možno z toho „to" je. I keď - s desiatimi palcami sa mi dnes vynikajúco písalo, ďakujem za všetko. 8-)

^{* hrom po ňom určite nikdy nezlezie… 8)}